Spiš ... (Slovač očami čehúna)

Nehovor, že si bol v raji, kým si nespoznal Spiš...

Ranný kúpeľ v Palcmanskej Maši bol skvelý napriek tomu, že sa hladina ortuti teplomeru nevyšplhala cez šestnástku. Mám silné podozrenie, že nás má Spiš rád, pretože sotva sme naložili batožinu a sadli si do auta, začalo pršať a prestalo presne vo chvíli, keď sme o hodinu neskôr vystupovali v Spišskej Novej Vsi. Aby som Spiš však neprechválil, musím tiež dodať, že v najvyššom bode horskej cesty sa lejak premenil na prietrž a prietrž potom na krúpy, tak sme to najhoršie museli prečkať na odstavnom parkovisku pri ceste. Obed v úžasom centre Spišskej Novej Vsi v japonskej reštaurácii bol výborný a po prehliadke centra sme potom pokračovali cestou ku Spišskému Podhradiu.

Raj som si vždy predstavoval ako údolie Šangri-La. Ako to vysnívané úrodné údolie, niekde v Himalájach, plné zelene a farieb, obklopené horami týčiacimi sa do nebetyčných výšok, s nádherným palácom uprostred. A presne taký pohľad sa mi naskytol aj z veže Spišského hradu. Aby toho nebolo málo, začala čarovať aj obloha a v neuveriteľnom divadle svetiel a tieňov začala medzerami medzi baránkami kresliť svetlom v krajine. Stál som ako vo vytržení a nemohol sa toho pohľadu nasýtiť. A potom som to pochopil, ak je niekde nejaký raj, musí to byť tu !!! Ten neuveriteľný obraz raja nás potom sprevádzal až ku Popradu, kým ho uzavrela vysoká hradba Tatier vystupujúcich z hmly severu...

...